Cestovateľka Nika: V Singapure ma takmer zavreli do väzenia, z Bali som zas domov letela štátnym špeciálom

Nika Babjaková je úspešná absolventka vysokej školy v Dánskom meste Aarhus. Vďaka škole mala možnosť precestovať množstvo krajín. Dáta pre svoju diplomovú prácu sa rozhodla zbierať na Indonézskom ostrove Bali. Kvôli prebiehajúcej pandémii Covidu – 19 sa však pôvodne plánovaný výlet zmenil na dobrodružnú cestu späť domov.

Čo sa v rozhovore dozviete

• ako vyzerá štúdium na vysokej škole v Dánsku
• prečo v Singapure skoro skončila vo väzení
• čo bolo súčasťou výskumu na ostrove Bali
• ako prebiehal jej pobyt v štátnej karanténe

Ako si sa dostala na vysokú školu do dánskeho mesta Aarhus?

Študovala som na gymnáziu Alberta Einsteina v Bratislave. K nám na strednú školu chodili často ľudia z vysokých škôl prezentovať rôzne fakulty a vysoké školy, na ktoré sa môžeme po strednej škole prihlásiť. Spolu s nimi prišli aj ľudia, ktorí predstavili štúdium na vysokej škole v Dánsku. Síce rozprávali o odbore, ktorý ma nezaujímal no v rámci prezentácie predstavili aj Dánsko ako krajinu na štúdium. Vďaka tomu som sa rozhodla, že tam chcem ísť študovať. Dozvedela som sa totiž, že štúdium je bezplatné. Ja mám zároveň rada cestovanie a v Škandinávii som dovtedy nebola. Bolo to niečo nové. Rozhodla som sa teda pre štúdium v Dánsku, aj keď som vlastne viac južanský typ (smiech).

Ako funguje možnosť bezplatného štúdia na školách v Dánsku?

Na školách v Dánsku som študovala zadarmo vďaka tomu, že som z Európskej únie. Možnosť bezplatného štúdia teda nemajú len obyvatelia Dánska, ale aj zahraniční študenti. Od začiatku štúdia na škole dostáva študent aj študentský grant. Ja ho dostávam aj teraz, aj keď už som na Slovensku. Som síce v poslednom ročníku ale už len dopisujem záverečnú prácu. Tú môžem písať odkiaľ chcem.

Príležitosť dostávať študentský grant je nejako podmienená? Musela si mať napríklad dobrý prospech?

Nie. So známkami to nemalo nič spoločné. Podmienka tam však bola. Musela som v Dánsku odpracovať určitý počet hodín za mesiac. Tak ma vlastne podporili aj v tom, aby som si našla prácu, ale zároveň aj študovala. Majú to tak nastavené. Chcú, aby študent študoval ale zároveň už počas školy pracoval. Našťastie som si prácu mohla hľadať hocikde. Nemusela som nutne pracovať v odbore, ktorý som študovala. Musela som si ju ale nájsť sama. Bolo to veľmi náročné, nakoľko tam používajú ako úradný jazyk dánštinu. Je síce pravda, že tam všetci vedia po anglicky a aj na úradoch sa dá občas niečo v angličtine vybaviť, ale stále sú to Dáni, patrioti. Stále si presadzovali primárne svoj jazyk.

• 

• 

• 

Počula som, že je dánština veľmi podobná nemčine. Tú si sa učila. Nepomohlo ti to v komunikácii?

Ani nie. Tiež som si myslela, že je dánština podobná nemčine alebo angličtine. Zľahčovala som situáciu a hovorila som si, že ak viem po nemecky, tak mi učenie dánštiny pôjde ľahko. Omyl. Sú to dva úplne rozdielne jazyky. Žila som tam päť rokov, ale plynulú vetu po dánsky zo seba neviem vydať. Je to naozaj ťažký jazyk. Najmä na výslovnosť. Nájsť si tam prácu bola teda poriadna výzva. Nechcela som prísť o štipendium ani zaťažovať mojich rodičov. Musela som to teda zvládnuť.

Keď sa ti teda podarilo nájsť si prácu, dostávala si štipendium a aj výplatu?

Áno. Volá sa to educational grant (SU). Robila som tam rôzne práce. Začínala som ako upratovačka, robila som housekeeping. To som robila, kým som žila v takom menšom dánskom meste. Prácu v mojom odbore som si vedela nájsť až neskôr, keď som sa presťahovala do Kodane.

Fungovalo to tak po celých 5 rokov čo si tam študovala?

Fungovalo to tak 4 roky. Počas nich som musela aj študovať aj pracovať. Musela som si kontrolovať, aby som odpracovala potrebný počet hodín. Z toho som mala občas stres. Teraz už tam pracovať nemusím. Piaty rok už štipendium dostávajú študenti automaticky. Aj vďaka tomu som si mohla hľadať prácu napríklad v Bratislave.

Ako sa volala škola, na ktorej si študovala?

Škola na ktorej som začínala sa volá Business Academy Aarhus. Ja som ale vystriedala štyri rôzne školy. Nie v zmysle, že by som prechádzala z jednej na druhú. Tam to totiž funguje na inom princípe ako vysoké školy na Slovensku. Najskôr tam máš dvojročné štúdium, potom študuješ rok a pol a až potom si bakalár. A magistra som zas robila na úplne inej škole.

Čiže máš vyštudovaný aký odbor?

Ešte nič. Budem mať diplom v odbore Globálny rozvoj vrámci turizmu. V podstate turizmus, ale zároveň mám pozadie zamerané na biznis, obchod a podnikanie. To nie je žiaden konkrétny odbor. Študujem v podstate z každého niečo.

A vieš to uplatniť na Slovensku?

To je dobrá otázka. Akurát sa nad tým celkom zamýšľam, keďže som sem prišla. Zatiaľ vidím, že áno. Hlavne si myslím, že je výhodou to, že mám skúsenosť z rôznych odborov. Moje štúdium nebolo vyslovene zamerané len na jedno odvetvie. V mojej aktuálnej práci však vidím, že viem využiť nejaký predmet, ktorý som študovala. Zatiaľ som si ale aktívne nehľadala žiadne konkrétne povolanie, takže neviem povedať. Ja ale verím, že to budem vedieť uplatniť.

Bála si sa niečoho keď si sa rozhodla odcestovať do zahraničia?

Jasné. Bojím sa zakaždým, keď cestujem. Najmä okolie na človeka veľmi vplýva. Napríklad teraz sa mi stala taká situácia – ja som januári, v čase kedy v Číne začínal Covid-19, cestovala spolu s mojou spolužiačkou do Indonézie. Na Bali. Odlietali sme tam zo Singapuru. Vtedy som z každej strany počúvala, dokonca aj od mojej vlastnej mamy na ktorú ja takmer vždy dám, aby som tam nešla.

Na Instagrame si zdieľala aj story, ako ťa zadržali v Singapure na letisku. Čo sa stalo?

To sa stalo vlastne hneď po príchode do Singapuru. Na letisku ma zadržali, kvôli slznému spreju. Mne sa podobné situácie stávajú bežne. Toto isté sa mi už stalo aj na letisku v Kodani. Tu to však bol trochu väčší problém, nakoľko v Singapure za to hrozí dokonca väzenie. Teda pokuta a väzenie. Pre mňa to bol veľký šok, lebo som nevedela, že to tam je zakázané. Po prílete nám skenovali batožinu a oznámili nám, že u niekoho v kufri našli slzný sprej. Spýtali sa, koho je ten kufor a ja som sa dobrovoľne prihlásila. Vlastne som sa sama priznala, že je môj. V takýchto situáciách neviem vôbec klamať. Ochranka ma hneď odviedla nabok a zobrala mi pas. Našťastie so mnou len spísali záznam a povedali, že ak sa niekto z členov mojej rodiny chystá prísť do Singapuru alebo Indonézie, tak mu mám povedať, nech nevystrája. Mala som teda šťastie v nešťastí.

Kvôli čomu to tam je zakázané?

Oni tam majú veľmi prísne pravidlá. Majú tam zakázané napríklad aj žuvačky. V Singapure sú veľmi čistotní. Majú radi pravidlá a toto berú tak, ako keby som zneuctila ich systém. Ihneď ma považujú za nebezpečného človeka, ktorý je na ich území. V Európe to s tým sprejom funguje tak, že ho môžeš mať v podpalubnom kufri. V Singapure im to vadilo aj tam. Nakoniec mi ho teda zobrali.

A prečo ho vlastne nosíš? Stalo sa ti niekedy niečo zlé?

Tento slzný sprej som dostala od neznámych ľudí, keď som bola v Ríme. Bývala som tam sama, v takej nebezpečnej časti. Oni ma tam raz viezli. Boli to úplne neznámi ľudia, ktorých som sama zastavila, lebo som nevedela trafiť do bytu. Ten slzný sprej mi dali sami od seba, keď videli, kam ma vlastne odviezli. Odvtedy som ho už nosila so sebou. Slzný sprej ale mávam pri sebe najmä odvtedy, čo bývam v Kodani. Predtým som bývala v trochu horšej časti, takej viac nebezpečnej. Žila som tam sama a z práce som chodila domov až okolo 4 ráno. Vždy som ho teda mala pre istotu pri sebe. Z Ríma som si ho priniesla do Dánska a zhabali mi ho hneď na letisku v Kodani (smiech). Našťastie som ho nemusela nikdy použiť. A už asi ani nikdy nepoužijem, lebo žiaden nemám (smiech). Nechcem nikomu kázať, čo má a nemá byť legálne, no ja, ako žena, som sa cítila lepšie, keď som ho pri sebe nosila. Viem, aký vie byť tento svet krutý a tak som ho pre vlastnú potrebu mala. Proste si dávam pozor. Pre istotu. Vlastne som so sebou niečo nosila od malička. Pamätám si, že na základnej škole som pri sebe nosila napríklad príborový nožík (smiech). Vtedy som mávala nepríjemné pocity, keď som chodila po sídlisku. Bála som sa, že sa z tých panelákov na mňa niekto pozerá. Ešte na základnej škole nám totiž z rozhlasu isté obdobie hlásili, aby sme sa vyhýbali určitým cestám, lebo tam vraj videli muža, ktorý sa odhaľuje. Možno to mohlo byť aj tým a ja som sa nejako vyplašila. 

Z letiska v Singapure ťa teda prepustili a vy ste ďalej pokračovali na Bali. Odchádzali ste tam v čase, kedy sa už vedelo, že sa niekde vo svete vyskytol Covid – 19?

Áno. Leteli sme tam práve vtedy, keď bol jeho najväčší výskyt akurát v Singapure. V Európe jeho výskyt ešte nebol potvrdený. Odišli sme teda dobrovoľne do centra diania. (smiech). Pre mňa to ale bolo veľmi stresujúce, lebo som nevedela, či robím správne rozhodnutie. Nakoniec som si povedala, že ak tam nepôjdem, tak to budem ľutovať. Našťastie sa nám tam nič nestalo. Situácia sa nakoniec vyvinula tak, že sme tam trávili akurát tie mesiace, kedy to začínalo byť kritické práve v Európe. V Indonézii už tie výskyty neboli takmer žiadne. Dalo by sa povedať, že sme to vlastne obišli. Na Bali sa o tom už ani veľmi nehovorilo. My sme však začali riešiť inú situáciu. V Indonézii sme mali zostať do júna a zbierať tam materiály na písanie našej magisterskej práce. V Európe však nastával krízový stav a my sme začali riešiť otázku, či zostať na Bali, ako sme mali pôvodne v pláne, alebo sa vrátiť domov. Nevedeli sme, či by sme sa o tých pár mesiacov ešte vedeli dostať na Slovensko. Nakoniec sme sa teda rozhodli odísť už v apríli.

• 

• 

• 

Do Indonézie ste sa teda dostali vďaka škole. Aký výskum ste tam mali realizovať, ako taký výskum prebieha a aký je vlastne názov tvojej magisterskej práce?

Názov našej magisterskej práce je Social enterpreneurship. Hovorím našej, pretože som ju písala spolu so spolužiačkou, s ktorou som do Indonézie odcestovala. Práca je zameraná na sociálne podniky na Bali a na to, ako boli ovplyvnené touto korona krízou. Síce sme o Covide – 19 dovtedy nevedeli, mohli sme tomu časom prispôsobiť našu tému a vytvoriť tak jedinečnú prácu, ktorú pred nami ešte nikto nepísal. Na Bali sme odcestovali s cieľom nazbierať dáta od vybraných podnikov. Mali sme plán osobne ich navštíviť a robiť rozhovory s majiteľmi. Táto aktivita mala trvať tri mesiace a potom sme už mohli ísť hocikam, napríklad aj na Slovensko a nejak tie údaje spracovať. Kvôli situácii s koronou sa nám ale nepodarilo navštíviť podniky osobne. Na Slovensko sme sa museli vrátiť predčasne a potrebné dáta zbierať pomocou videokonferencií cez aplikáciu Zoom. Podniky sme museli kontaktovať e-mailom alebo cez WhatsApp. Ten tam používajú najviac.

Čiže ste si normálne cez Google našli kontakty na podniky na Bali?

Áno. Potom sme im poslali správu, v ktorej sme vysvetľovali kto sme, čo robíme a pre akú školu zbierame dané dáta. Ak sa ozvali a súhlasili s rozhovorom, tak sme si už len dohodli termín hovoru. Problémom bol však časový posun, nakoľko oni sú v Indonézii a my na Slovensku. Na Bali je totiž o 6 hodín viac ako tu u nás.

A ako to tam teraz vyzerá?

Povedala by som, že situácia v Indonézii je zlá. Bali bolo dosť ovplyvnené aktuálnou pandémiou. Oni tam žijú z turizmu, takže veľmi utrpeli.

Ako vyzerá záverečná práca na dánskej škole? Píšeš podobnú prácu ako sa píše napríklad na Slovensku?

Neviem ako to funguje na Slovensku. Viem, že tu máte štátnice, čiže nejaké záverečné skúšky. Tým, že ten odbor čo študujem ja, na Slovensku neexistuje, neviem to ani porovnať. Z takého všeobecného hľadiska to tam funguje tak, že na písanie záverečnej práce máme pol roka. Vtedy už nemáme žiadne prednášky ani semináre. Po dopísaní nahráme prácu do elektronického systému. Nemusíme ju odovzdávať v papierovej podobe. Na záver absolvujeme ešte ústnu skúšku, na ktorej je prítomná učiteľka a jeden človek z obhajoby. Skúška je na veľmi praktickej báze, pretože podmienkou každej záverečnej práce je vlastne výskum v teréne. Preto sme my boli na Bali.

Na Instagrame si zdieľala, ako krkolomne ste z Bali kvôli korone leteli domov. Vedela by si mi o tom povedať viac?

Z Bali sme leteli vládnym špeciálom. Nevedeli sme, čo to bude zač. Je to veľmi komplikované, tak ti to skúsim zhrnúť tak, aby ti to dávalo zmysel. Pôvodne sme mali z Indonézie odletieť normálne – s Qatar Airways. Letenky sme si kupovali sami keď už sme videli, že je situácia kritická. Bola to posledná letecká spoločnosť, ktorej lietadlá ešte lietali. Emirates a ostatné spoločnosti už svoje lety zrušili. Bookli sme si teda let cez Qatar s tým, že už sme tiež nemali istotu, či odletíme. Aj preto sme to nikomu doma nepovedali. Nechceli sme dať našim rodinám slepú nádej. Neskôr sa, samozrejme, začal komplikovať aj tento náš len s Qatarom. Hľadali sme teda inú možnosť ako sa z Bali dostať domov. Na ubytku sme sa spoznali s turistami z iných krajín a zistili sme, že oni odlety z Indonézie riešia cez svoje ambasády. Napadlo nám, že aj my by sme mohli kontaktovať našu. Tá nám veľmi pomohla. Ponúkla nám rôzne možnosti ako sa dostať z krajiny. Povedali nám, ktoré lety sú dostupné a nakoniec nám jeden navrhli. Bol to let cez Thajsko a Indiu do Arménska a odtiaľ do Čiech. Ten bol bezplatný, ale nebola tam istota, že sa naň dostaneme. Povedali nám, že máme prísť na letisko a uvidíme, či pre nás v lietadle nájdu miesto.

To tam vtedy bolo tak veľa Slovákov, že ste sa nemuseli dostať do lietadla?

Bol to český špeciál, takže to bola spolupráca medzi Českom a Slovenskom. V lietadle teda boli česi, slováci a dokonca aj nejakí švédi. Keď sme prišli na letisko, zistili sme, že náš pôvodný let s Qatarom sa nakoniec zrušil. Tým pádom sme ešte dostali odškodné od Qataru. Na let, ktorý zariadila ambasáda sme sa našťastie dostali. Nevedeli sme ale, ako to celé bude prebiehať. Keď sme nasadli do lietadla, tak nám povedali, že ideme do Bangkoku. Lietadlo bolo od spoločnosti Smartwings, to je niečo ako Rayner, nízkonákladovka. Celé sme ho naplnili a odleteli sme. Mysleli sme si, že v Bangkoku nás presadia do väčšieho lietadla, no to sa nestalo. Iba sme tam dotankovali a leteli sme ďalej cez tie ďalšie krajiny, ktoré som spomenula. Aj keď lietadlo zastavovalo, my sme museli zostať po celý čas dnu. Vystúpili sme až v Čechách, kde sme prestúpili do autobusu, ktorý nám tiež zariadila ambasáda. Kvôli korone sme totiž museli byť všetci v jednom. 

Čo sa dialo potom? Kde vás z autobusu vysadili?

Potom nás autobus odviezol do štátnej karantény. So spolužiačkou sme sa dostali do Liptovského Jána. Z autobusu nás vysadili pred ubytovňou, v ktorej sú väčšinou ubytovaní požiarnici alebo policajti. Až dovtedy sme ani netušili, do ktorej karantény pôjdeme. Povedali nám to až na hraniciach. Pôvodne sme mali byť podelení podľa trvalého bydliska, podľa okresu. To sa ale nestalo. Všetci, bez ohľadu na to či sme zo stredného či zo západného Slovenska, sme išli do Liptovského Jána. Do tej jednej karantény. Ja som tým pádom skončila ďaleko od rodiny. Nepovedali nám ani ako dlho tam budeme. Nemali sme tam signál, nebola tam wifi. Boli sme úplne odrezaní od sveta. Zrazu bola tá situácia tak veľmi vážna. Na Bali to nikto až tak neriešil, všetci sa na to pozerali s ľahkosťou. Sem tam si tam mohla vidieť nejakého človeka s rúškom. Keď sme však prišli do Liptovského Jána, videli sme ľudí v skafandroch. Všade stáli sanitky a viezli nás policajnými autami. To bol pre mňa veľký šok. Až po príchode na Slovensko som pocítila stres. Bol to jeden z takých životných momentov, kedy som cítila, že neviem ako si pomôcť. Nikto z nás nevedel, čo sa bude diať a ako na to zareagovať. Všetko bolo pre nás nové. Snažila som sa zachovať si chladnú hlavu a vytrénovať si psychiku.

Čo ste tam celé dni robili? To ste ležali na izbe a pozerali filmy?

Našťastie sme tam boli dve. Tým, že sme kamarátky tak to bolo úplne super. Keby som tam bola sama, alebo s dievčaťom, ktoré by som nepoznala, tak by to bolo asi horšie. Mne osobne veľmi pomohlo, že som tam mohla byť s kamarátkou. Výhodou bolo aj to, že sme tam mali balkón, čiže sme sa trošku slnili. Okrem toho sme tam nemali veľmi čo robiť. Nemohli sme vyjsť ani na chodbu. Naša najväčšia zábava bolo čakanie na jedlo. Vždy sme sa snažili uhádnuť, čo dostaneme napríklad na raňajky alebo na večeru. Mohli sme tiež pozerať televízor. Pre mňa to však bola asi najdepresívnejšia časť pobytu, pretože vtedy si videla v novinách len situáciu ohľadom korony. Správy z médií na mňa vplývali veľmi zle. Snažili sme sa teda radšej čítať knihy, ale to mi tiež veľmi nešlo. Nič ma nebavilo.

Keď spomínaš to čakanie na jedlo, ako vyzerala vaša strava?

Ja som si našťastie hneď na začiatku zvolila vegetariánsku verziu. Kamarátka si vybrala tú normálnu. Dostávala mäso vyslovene v každom jedle – na raňajky, na obed aj na večeru. Bola som teda vďačná za to, že som si zvolila tú vegetariánsku možnosť. Aj tak to ale bol pre mňa šok. Tým, že sme prišli z Indonézie, boli sme zvyknuté na pestrú a ľahkú stravu. A zrazu sme prišli do tej slovenskej, čiže napríklad bryndzové halušky nesmeli chýbať. Kvôli opatreniam sme nemohli chodiť cvičiť ani behať. Ja milujem pohyb, neviem obsedieť na jednom mieste nejaký čas a zrazu ten šok – byť niekde týždeň zavretá! Samozrejme, že som aj pribrala, ale celkovo to na mňa aj na moju psychiku vplývalo veľmi zle, keďže ja pohyb naozaj potrebujem.

Ako situáciu vnímali tvoji rodičia? Vedeli už, že si na Slovensku?

Áno, vedeli. Moji rodičia v podobných situáciách nikdy nedajú najavo strach. Napríklad keď som mala ísť na stáž do Ríma, to bolo vlastne prvýkrát čo som niekam išla sama. Moja mamina tú situáciu úplne zľahčovala. Ja som to nevedela vôbec pochopiť. Hnevala som sa ňu a chcela som, aby z toho bola vystresovaná so mnou. Neskôr som ale zistila, že je fajn, že sa na to pozerá s nadhľadom. Verím tomu, že aj ju to určite trápi, ale kvôli mne to nedá najavo. Naši to teda brali tak, ako to bolo. Boli hlavne radi, že som zdravá.

Robili vám aj testy. Ako to prebiehalo?

Testy nám robili na piaty deň od príchodu do karantény. Bol to veľmi nepríjemný výter z hrdla aj z nosa. Celkom bolestivý. Doteraz som taký ešte nezažila. Najmä z toho nosa. Ale tak samozrejme, že to bolo potrebné. Výsledky sme dostali na tretí deň. Pripadalo nám to ale ako večnosť. Po tých troch dňoch nás teda konečne pustili. Každému len zavolali, či bol jeho test negatívny alebo pozitívny. Odviezť sme sa museli na vlastné náklady, čiže po mňa musel niekto prísť. Zvláštne bolo, že sme potom ešte ako celá rodina museli zostať ďalší týždeň v karanténe. Nemohli sme ísť ani do obchodu.

Na sociálnych sieťach zdieľaš zážitky zo svojich ciest. Robíš mnoho aktivít a vyzerá to, že ani nedokážeš relaxovať. Pri rozprávaní o pobyte v karanténe si tiež spomínala, že nevieš obsedieť na jednom mieste. Čo je zdrojom tvojej energie?

Áno. Som veľmi aktívna, nedokážem relaxovať a sedieť nečinne na jednom mieste. Možno je to niekedy aj tak trošku záťaž. Často si uvedomujem, že neviem vypnúť. Keď ale vypnem, tak mi zas chýba aktivita, takže mám taký vlastný rozbroj. Už ale cítim, že si musím postupne nájsť nejaký balans. Niekedy mám moment, kedy cítim, že potrebujem ležať aspoň jeden deň. Snažím sa toho ale čo najviac zažiť. Nechcem strácať čas. Stále si hovorím, že kým som mladá, mám tie možnosti a kým mi telo stále funguje, treba to využiť. Oddych teda nie je moja priorita.

• 

• 

Bojíš sa, že niekedy už nebudeš môcť byť aktívna?

Áno. Občas z toho mám strach. Možno aj to je niečo, čo ma tak ženie. Veľmi sa ma vie dotknúť, ak v okolí vidím človeka, ktorý má nejaké postihnutie alebo nemôže robiť veci, ktoré sú pre mňa úplnou samozrejmosťou. Možno to znie ako klišé, žiť zo dňa na deň, ale ja si myslím, že treba využiť na plno každú chvíľu.

Často cestuješ. Píšeš si aj nejaké cestovateľské denníky alebo zbieraš pečiatky do pasu?

Nie. Ale chcela by som. Mám však takú tradíciu, že ak prídem na nejaké nové miesto, tak odtiaľ vždy pošlem pohľadnicu domov. Rodičia mi ich potom odkladajú. Teraz, keď som musela sedieť dlhšiu dobu doma, kvôli korone, tak som si aspoň pozerala pohľadnice. Skúmala som, či tam nejaká nechýba. Na tomto mi veľmi záleží. Chcem ich mať odložené.

Nie je ti niekedy ľúto míňať peniaze za cestovanie?

Nie. Myslím si, že to je najlepšia možnosť ako ich minúť. Radšej budem mať kľudne úplne starý mobil alebo nemoderné oblečenie. Cestovanie je pre mňa priorita. Neviem vôbec povedať, či to tak bude aj do budúcna, ale zatiaľ nemám také myšlienky, že by som sa chcela usadiť alebo do niečoho investovať. Nesporím si ani na hypotéku. Keď to počujú moji rodičia, tak sa chytajú za hlavu. Mamina by bola najradšej, ak by som sa už usadila.

Veľa času tráviš v zahraničí. Snažila si sa počas ciest aj zamestnať?

Prácu som si našla len v Dánsku. V Ríme som síce bola dlhšie, ale to bolo v rámci Erasmu. Mala som tam teda Erasmus grant. Nikdy som si teda nehľadala prácu na cestách. Samozrejme, že už nastali momenty, kedy som skoro minula všetky nasporené peniaze. Vtedy som vedela, že po príchode do Dánska budem musieť opäť zamakať.

Spoliehala si sa vždy len na seba? Nepýtala si si peniaze napríklad od rodičov?

Od rodičov som si nikdy peniaze nepýtala. To je moja životná zásada. Som si istá, že by som robila hocijakú prácu len aby som si nemusela pýtať od rodičov. Oni sú super a viem, že by ma podporili ak by som to potrebovala, no ja sa tomu bránim.

Aké práce alebo brigády si už vo svojom živote robila?

V Bratislave som začínala ako promotérka a hosteska. Už od pätnástich som sa snažila mať nejakú svoju prácu. Chcela som si na seba zarobiť sama. Na brigády som chodila so spolužiačkou. Vždy sme si hľadali práce spolu. Chceli sme si zarobiť a plánovali sme si, kam za tie peniaze vycestujeme. Vďaka tejto práci som chodila na rôzne konferencie a bola som vždy pekne oblečená. Po príchode do Dánska som teda zažila šok. Musela som napríklad umývať kancelárie alebo upratovať domy. Robila som aj v baroch a v reštauráciách ako čašníčka. Pred dvoma rokmi som si konečne našla prácu v mojom odbore. Prešla som si teda od upratovania cez všetko možné. Tiež som robila dobrovoľníčku v hosteli v Portugalsku. Pracovala som tam mesiac. Upratovala som tam izby a tiež som pomáhala s prácami na recepcii. Vďaka tomu som tam mohla chodiť surfovať. Bolo to také niečo za niečo.

Tým, že veľa cestuješ, nenapadlo ti niekedy, že by si si založila blog či kanál na YouTube? Téma cestovanie je teraz veľmi populárna a ty si stále niekde v zahraničí. Nechcela si si zarábať aj touto cestou?

Skôr mi to navrhovalo moje okolie. Sesternica ma stále podpichuje a pýta sa ma, kedy už spíšem všetky moje príbehy a vydám knihu (smiech). Ono to znie tak jednoducho a pekne, no ja si myslím, že už je veľmi veľa ľudí, čo cestujú a zarábajú na tom. Aj keď pre mňa by to bol asi ideálny job. Problém je ale v tom, že keď cestujem, tak si chcem užívať ten moment. Nechcem pri cestovaní myslieť na to, aby som navštívila presne tie miesta, o ktorých chcú ľudia vedieť. Ďalšia vec je, že som doteraz ani necestovala s podobným zámerom. Do zahraničia som sa dostala väčšinou vďaka škole. Či už to bola prax, stáž alebo zbieranie materiálu pre diplomovú prácu. Vlastne som doteraz ani nemala potrebu na cestovaní zarábať. Nebola som nútená hľadať si extra príjem, pretože som mala dobrú prácu v Dánsku. Preto mi to doteraz ani nenapadlo. Vďaka štipendiu som nemusela míňať veľa zo zarobených peňazí. Tie som si šetrila a potom ich míňala najmä na cestovanie.

Spomínala si dobrovoľníctvo. Robila si niekedy dobrovoľníčku aj pri zvieratách?

Nie. Zatiaľ nie. Veľmi by som ale chcela. Dobrovoľníčku som robila aj v Dánsku. Nikdy som  nerobila dobrovoľníčku v žiadnej rozvojovej krajine. To by som tiež veľmi chcela. Išla by som napríklad aj stavať domy. Veľakrát som nad tým už uvažovala.

Je vidieť, že si empatická, máš vzťah k prírode a zvieratám. Na základnej škole si mala obdobie kedy si v školskej jedálni odmietala jesť mäso. Aký k nemu máš postoj teraz?

Áno? Tak toto si vôbec nepamätám (smiech). Ale je to zaujímavé, lebo teraz mám už pol roka obdobie, že som, ako to ja nazývam, 80 percentná vegetariánka. Vôbec som si neuvedomila, že to začalo už niekde na základnej škole.

No. Ja si pamätám situáciu, keď ti v školskej jedálni naložili na tanier kuracie stehno s ryžou. Ty si zjedla len ryžu a kuraťa si sa ani nedotkla so slovami, že nebudeš jesť niečo, čo bolo predtým živé.

No vidíš. Teraz som konzumáciu mäsa veľmi obmedzila. V Indonézii som videla, že sa to dá robiť aj inak. Tam nebolo mäso až tak dostupné. Oni tam jedia veľa bravčového mäsa, je to ako keby ich národné jedlo. Ja bravčové mäso nejedávam už dlhú dobu. Všeobecne sa snažím konzumáciu zvierat obmedzovať. Jem maximálne ryby. Za vegetariánku sa ale nepovažujem. Ani si nemyslím, že ňou niekedy budem.

Obmedzila si mäso, surfuješ, chodíš behať. Čo ešte robíš pre svoje zdravie?

Surfujem, snowboardujem, behám. Občas robím takú mini jógu. To sú len také strečingové, naťahovacie cviky. Za surfovaním sa snažím aj cestovať. Napríklad do Portugalska. Aj teraz sme išli na Bali do takej časti, kde sa surfuje. Nie som žiaden profesionál, ale je to niečo, čo ma veľmi baví a fascinuje. Nikdy som ale nemala žiadne hodiny surfovania. Na Bali sme to skúšali samé. Hneď sme išli do vĺn a tam nás to poriadne ošľahalo (smiech). Až tam som si uvedomila, že si málokedy uvedomujem reálne nebezpečenstvo. Myslela som si, že je surfovanie podobné snowboardovaniu. Na snowboarde som totiž začala jazdiť už dávnejšie. Sú to však dva odlišné športy. Kvôli zdraviu sa ale nesnažím trénovať len to fyzično. Zaujímam sa aj o svoju psychiku.

Ako sa staráš o svoju psychiku? Z toho ako hovoríš a tiež podľa fotiek a videí, ktoré zdieľaš na svojich sociálnych sieťach to pôsobí, že si sebavedomá, veselá a nemáš žiadne problémy.

Samozrejme, že na sociálne siete dávajú ľudia obsah, ktorý vyzerá a pôsobí dobre. Ja sa teraz začínam pozerať na tie sociálne siete a všeobecne na content toho, čo pridávať a nepridávať trochu inak. Sama som si už zažila horšie chvíle. Nehovorím, že som prežívala nejaké veľké depresie alebo úzkosti, no niekedy v mojom živote nastanú situácie, kedy neviem, či som urobila správne rozhodnutie. Mne v tomto veľmi pomáha pohyb v prírode alebo cestovanie.  Tiež sa snažím starať sa o svoje psychické zdravie. Čítam veľa motivačnej literatúry a veľmi rada sa rozprávam s ľuďmi. Pri tých rozhovoroch zisťujem, aké problémy majú oni a ako sa k ním postavili. Toto je niečo čo mne veľmi pomáha k udržaniu psychického zdravia.

• 

• 

• 

Spomínala si, že rada čítaš knihy. Aké čítaš najradšej a čo ešte patrí medzi tvoje koníčky?

Veľmi ma bavia jazyky. Teraz sa učím po španielsky. Chcela by som sa naučiť čo najviac jazykov. Na to však potrebujem čas. Zatiaľ ovládam angličtinu. Z nej mám certifikát na úroveň C1. Ten som si však robila pred 5 rokmi, keď som prišla do Dánska. Odhadujem, že už som na úrovni C2 ale certifikátom to už podložené nemám. V práci som používala angličtinu a španielčinu. V škole sme komunikovali len po anglicky. Viem niečo z dánštiny – viac rozumiem ako hovorím. Nemčinu si pamätám zo základnej školy, no španielčinu už mám asi lepšiu. Z taliančiny viem základy, vďaka tomu, že som tam bola 4 mesiace na stáži. Niekedy mám však pocit, že už neviem žiaden jazyk poriadne. Vnímam to tak najmä keď sa vrátim na Slovensko a musím komunikovať v slovenčine. Momentálne v tom mám veľký chaos. Jazyky už ale beriem ako samozrejmosť. Keď niekde poviem že viem po anglicky a niečo po španielsky, mám pocit, že to už ani nestačí.

Z kníh mám rada autora Paula Coelha. Alchymista je taká moja druhá biblia. Teraz čítam knižku, ktorá sa volá The moment of lift. Napísala ju žena Billa Gatesa, Melinda Gates. Chce ňou podporiť ženy. Je to veľmi zaujímavé. Píše v nej o tom, ako sa snažila preraziť a hľadala spôsob ako odkomunikovať to, že ona nie je len žena Billa Gatesa a že aj ona má čo ponúknuť. No a samozrejme, medzi moje najväčšie koníčky patrí cestovanie.

Momentálne sa celkom rozšírila popularita podcastov a audiokníh. Počúvaš nejaké?

Počúvam podcasty. Slovenské som začala počúvať až teraz, keď som na Slovensku. Robím to, aby som mala prehľad. Tým, že som dlho žila v zahraničí veľa vecí neviem. Väčšinou ale počúvam zahraničné podcasty. Skôr spravodajské, napríklad CNN a BBC. Istú dobu som počúvala aj tie motivačné. Teraz, ako som hovorila že sa snažím sústrediť na jazyky, tak počúvam veľa podcastov v španielčine. Zo zábavy mám veľmi rada Trevora Noaha. Je to komik a robí stand up. K tým slovenským sa dostávam až teraz. Kým som žila v zahraničí, nedostávala sa ku mne žiadna slovenská tvorba. Kamarátka, s ktorou som bola na Bali, ju ale veľmi sleduje. Ona ma k slovenským podcastom vlastne priviedla. Vždy mi povedala, čo by som si mala vypočuť.

Čím si chcela byť, keď si bola malá? Mala si vždy cestovateľské ambície?

Keď sa nad tým zamýšľam, tak asi áno. To bol vlastne taký spúšťač toho, že som sa rozhodla ísť študovať do zahraničia. Vždy som chcela cestovať. Tiež som dlho chcela byť novinárkou. Ja som sa vlastne aj hlásila na marketingovú školu tu v Bratislave. Dávala som si prihlášku na Univerzitu Komenského, kde bol marketing prepojený aj so žurnalistikou. V Bratislave som ale nešla ani na príjmačky. To, že som odišla do Dánska vyplynulo nejak prirodzene. Kedysi som chcela pracovať v médiách a s ľuďmi. Teraz sa mi to však nejak strieda. Možno by som sa k tomu aj vrátila. Skúsila by som môj odbor prepojiť so žurnalistikou. Sestra teraz študuje žurnalistiku v Brne. Ona vždy chcela robiť s hotelovým manažmentom a turizmom a teraz sme si to vymenili (smiech). Akurát dopisuje bakalársku prácu. Už má za sebou stáž v Aktualitách aj v Slovenskom rozhlase. V tom Brne to majú dobre nastavené. Musia si počas štúdia rovno skúsiť aj prax.

Ako to vníma tvoja rodina, keď toľko cestuješ a si stále preč?

Zo začiatku to brali fajn. Podporovali ma a chceli aby som si to vyskúšala. Teraz už ale cítim, že by boli najradšej, ak by som sa usadila. Mamina mi to už dokonca aj povedala, že bude spokojná, keď si už nájdem to svoje zázemie. To mi doteraz nikdy nepovedala.

Pod pojmom usadila myslí rodinu a deti alebo len chce, aby si zostala na jednom mieste?

Asi chce aby som zostala na jednom mieste. Ja totiž stále vymýšľam kam ísť a čo robiť. Už mám ale pocit, že keď to počuje, tak si myslí, že to nie je správne. Nikdy mi však nepovie nechoď. Ale tie nepriame signály vnímam (smiech).

Si skôr rodinný typ? Vieš si predstaviť, že v budúcnosti budeš mať manžela, rodinu a usadíš sa?

Áno. Určite hej, ale chcem na to dozrieť. Priviesť potomka na tento svet vnímam ako obrovskú zodpovednosť. Nehovorím, že musím byť extra finančne zabezpečená na to, aby som ho vychovala. Chcem na to však byť zrelá mentálne. Podľa mňa je to obrovská zodpovednosť, vychovať človeka.

A čo ty a vzťahy?

To nebude veľmi zaujímavá téma. Ja mám jeden vzťah už sedem rokov. S priateľom som sa spoznala ešte na strednej škole. On chodil o ročník vyššie.

Ako tvoj priateľ vníma to, že toľko cestuješ. Nevadí mu fakt, že sa často nevidíte?

To zaujíma aj mňa, pretože sme sa o tom nikdy nerozprávali. Ja sa síce snažím, no s ním to ide ťažko. On si svoje emócie necháva pre seba. Je to škorpión a ja viem, že škorpióni sa radi sami pasujú s týmito vecami. Ja som zas v znamení váh, to znamená, že chcem veci riešiť. Na začiatku nášho vzťahu som mu teda dala podnet aby sme spolu veľa komunikovali a riešili problémy. Naša komunikácia bola základom počas obdobia, kedy sme spolu museli fungovať na diaľku. Nikdy sme ale nerozoberali do detailov to, ako to odlúčenie prežívame. Asi sme obaja vedeli, že je to pre nás oboch ťažké, no musíme to zvládnuť ak chceme byť spolu.

• 

• 

Nebála si sa toho, či to zvládnete? Aj napriek tomu ťa to ťahalo preč? Nechcela si radšej zostať na Slovensku a budovať vzťah?

Už som sa stretla s názorom, že som sebecká ak ho tu nechávam. Existujú takí ľudia, čo ti nič nedarujú. Ja som to tak ale cítila. Nastavili sme si to tak od začiatku. Vedeli sme, že mám tú možnosť a chcem ju využiť. Brali sme to tak, že ak nám to má vydržať, tak to vydrží a ak nie tak nie. 

Takže si s ním chodila celý čas ako si bola v Dánsku. Ako často ste sa videli?

Snažili sme sa vídať aspoň raz za mesiac. Vtedy to bolo úplne super, lebo letenky boli lacné. Dalo sa lietať skoro stále. V návštevách sme sa striedali. Raz som prišla ja na Slovensko, raz on do Dánska. Najdlhšie sme sa tuším nevideli tri či štyri mesiace. To už som si povedala, že to je naozaj veľa. 

Aspoň ste si telefonovali či skypovali?

Áno. Zo začiatku to bolo veľmi intenzívne. Časom sme si už len napísali. Ja som robila do 4 ráno, potom som mala školu. On už mal tiež svoju prácu a potom odišiel do Portugalska na Erasmus. Ja som medzi tým tiež veľa cestovala.

Išiel aj on na vysokú školu? Čo študoval?

On skončil školu v Brne. Zistil však, že ten odbor, ktorý študuje asi veľmi nie je preňho. Študoval tam chémiu biotechnológie. Bolo to veľmi náročné a časom zistil, že s tým aj tak  nebude mať uplatnenie. Čiže skončil školu a potom si hľadal prácu. Bolo to náročné obdobie. Najmä preňho, keďže aj ja som odišla na Bali. Mali sme vtedy menšiu krízu. Bolo to naozaj ťažké a zostal tu na to sám. Tiež nevedel, či sa kvôli korone zvládnem vrátiť. Myslím si, že teraz už je to fajn. Všetko chce svoj čas. Musíme si na seba znovu zvykať. A hlavne pracovať na vzťahu a rozprávať sa. Dosť mi pomohol a bol mojou oporou počas môjho štúdia v Dánsku.

Nebála si sa, že by ťa podviedol kým si bola v zahraničí? Nie si žiarlivá?

Nie. Ja som to brala tak, že keby ma chce podviesť, tak ma podvedie. A je jedno, či by som bola v Bratislave alebo v Dánsku. Čo s tým spravím? Bohužiaľ. V tom prípade sme si asi neboli súdení. Ja sa tak nerada zaťažujem takýmito vecami. Mne na ňom ako na človeku veľmi záležalo. Celkovo mi záležalo aj na našom vzťahu. Nemôžem však mať kontrolu nad všetkým. Vedela som, že toto je niečo nad čím nemám kontrolu, v tom prípade by bolo úplne zbytočné sa tým zaťažovať. Ja práveže chcem, aby mal kamarátky. Tým, že ja mám veľmi veľa kamarátov chalanov, tak viem, aké to je super. Možno to znie zvláštne, no ja v tom vidím výhody. Mne moje kamarátstva s chlapcami dajú veľmi veľa. Keď sa porozprávame tak  vidím ten pohľad aj z druhej strany. Vidím, že on tých kamarátok nemá veľa. Naozaj minimum. Možno nemá ani jednu takú, o ktorej by som vedela, že sa spolu stretávajú a rozprávajú sa. V tom vzťahu mi to trochu chýba. On ma totiž pocit, že to len ja som taká. Že len ja mám na danú vec taký ženský pohľad. Kamarátka by mu možno ukázala, že ten pohľad nemám len ja, ale aj ostatné ženy (smiech). 

Veríš, že kamarátstvo medzi mužom a ženou naozaj existuje?

Áno. Mám najlepšieho kamaráta chlapca a nikdy sa o nič nepokúšal. Je to medzi nami čisto kamarátske, sme skôr ako brat a sestra. Priateľ to chápe, on to chápal od začiatku. Vedel akých mám kamarátov už keď sme sa spoznali. Vedel do čoho ide.

Máš v živote nejaký cieľ za ktorým si ideš alebo nechávaš život len tak plynúť?

Povedala by som, že aj aj. Asi nie je úplne v poriadku žiť si len tak zo dňa na deň. Aj preto sa snažím budovať si určitú cestu a robiť také kroky, o ktorých viem, že mi môžu v budúcnosti pomôcť. Momentálne nemám žiaden cieľ ako napríklad založiť si rodinu a mať deti. Snažím sa prirodzene sledovať podnety, ktoré mi život dáva do cesty a beriem si z toho to najlepšie. Ja sa tým situáciám tak prispôsobujem. Aj teraz, mala som plán zostať na Bali, no ale prišiel Covid-19. Musela som prísť na Slovensko a nejak sa s tým vyrovnať. Rada sa z podobných situácií učím, nebáť sa robiť chyby. Vždy sa snažím zo zlých situácií poučiť. Zhrnula by som to a poviem, že som vo fáze hľadania sa. Nie som úplne stratená, ale ešte nemám konkrétne určenú víziu budúcnosti.

Považuješ sa za feministku?

Áno. Určite. 110% áno. Chcem aby mali ženy rovnaké možnosti ako muži. Aby boli rešpektované na vyšších pozíciách a aby mali rovnaké platy ako muži. To je podľa mňa niečo, čo je úplne nevyhnutné. Vidím to aj na svojom priateľovi. Tiež mi dá niekedy pocítiť fakt, že som žena. U nás v rodine bola mamina tá, ktorá tú rodinu viedla. Vidím v nej svoj veľký vzor. Aby vzťah fungoval, musí mať žena rovnaké práva a slovo ako muž. Myslím si, že je to naozaj dôležité. Aj v politike by som chcela vidieť viac žien. Myslím si, že by to bolo určite menej búrlivé. Vidím to aj na našej prezidentke. Som na ňu veľmi pyšná. Keby je tam ešte viac žien, bolo by to super.

Aké ďalšie osobnosti, okrem našej prezidentky, ťa inšpirujú?

Mňa veľmi inšpirujú ľudia v mojom okolí, čo viem, že sa niekam dostali. Ľudia, s ktorými som začínala na nule a oni sa niekam dopracovali alebo robia na nejakom zaujímavom projekte. Inšpirujú ma ľudia, ktorí zvládli ťažké životné situácie. Oni sú zdrojom mojej inšpirácie. Musím povedať, že mám na takých ľudí naozaj šťastie. Za 25 rokov mojej cesty životom som stretla veľmi veľa zaujímavých a najmä dobrých, úprimných a čestných ľudí. To je skvelé. Inšpiruje ma napríklad Alexandria Ocasio-Cortez. To je senátorka za štát New York, čiže congress woman. Neinšpirujú ma žiadne modelky, herečky či speváčky. Skôr ma zaujímajú intelektuálky, ktoré vedia niečo zmeniť.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií: https://www.instagram.com/nikolababjakova/